Princeznička vyberavá ženícha si vyberala. Prvý vošiel rezko, smelo, skríkla: Von, má veľké čelo! Tamten nemá pekné oči, nie, zvolá, keď ďalší vkročí. Nie, nie, nie, nie, nahlas kričí, odmietnutie princov ničí. Zrazu vošlo páža s hosťom, pod oblekom vrtel chvostom, zlatý klobúk ukryl rohy a do striebra odel nohy. Diamanty pre ňu - krása! Chamtivosť s jej mysľou hrá sa. Omámil ju poklad zlatý, už oblieka biele šaty. No v ligote drahých darov odráža sa zloba čarov. A keď stoja pri oltári, obrúčka na ruke páli. V nose štípe zápach síry, pod milým sa popol zvíri. Otvára sa temná brána, peklo zdraví svojho pána. Zajtra ráno na svitaní privíta aj novú pani. Túžila mať drahokamy, on ju spútal okovami. Teraz sa jej ženích hnusí, no za svojim čertom musí. Bude sa s ním v zlatej sále zvŕtať na pekelnom bále. A on sa ňou hrdo pýši, no jej smútok neutíši. Každý večer roní slzy, že sa trápi, to ho mrzí. V srdci tvrdom ako kameň zrazu vzbĺkol lásky plameň. A pomaly, nenápadne, do jej duše sa tiež vkradne. Lieči bolesť, rany hojí, no peklo sa lásky bojí. Aj čert sa jej najprv stránil, srdce pred ňou neubránil. Vpustil doň cit zakázaný, za trest bude vykázaný. Vari by sa mohol tešiť na to, čo ho malo desiť? Nočná mora pekelníka - zmeniť sa na smrteľníka. A predsa ho veľmi láka cit, čo celé peklo ľaká, z ktorého aj čert má vrásky - vôňa čistej, ľudskej lásky.
Páčila sa Vám básnička? Pokojne ju prečítajte aj svojim priateľom, zdieľajte a lajkujte na sociálnych sieťach. Chcete ju použiť iným spôsobom? Zistite viac
Lenkine básničky 